Poruchy správania

Hyperkinetické poruchy

Skupina porúch charakterizovaná skorým vznikom (zvyčajne v prvých piatich rokoch života), neschopnosťou vydržať pri činnosti vyžadujúcej kognitívnu účasť, tendenciou prechádzať z jednej činnosti na druhú bez ich dokončenia a dezorganizovanou, nedostatočne regulovanou a nadmernou aktivitou. Môžu sa pridružovať aj viaceré ďalšie abnormality. Hyperkinetické deti sú často bezohľadné a impulzívne, náchylné na úrazy a často sa dostávajú do disciplinárnych problémov, skôr pre neúmyselné porušovanie pravidiel ako pre úmyselný vzdor. Ich vzťahy s dospelými sú často sociálne dezinhibované, bez normálnej ostražitosti a rezervovanosti. Sú nepopulárne medzi inými deťmi a môžu sa dostať do izolácie. Časté je zhoršenie poznávacej schopnosti a neúmerne časté sú špecifické oneskorenia vo vývine motoriky a reči. Sekundárne komplikácie zahŕňajú asociálne správanie a nízke sebahodnotenie.

Poruchy správania

Poruchy správania charakterizuje opakované a pretrvávajúce, asociálne, agresívne alebo vyzývavé konanie. Také správanie môže vážne narušiť veku primerané sociálne požiadavky. Ide teda o horšie počínanie, ako je obyčajné detské huncútstvo alebo pubertálna rebélia a má ráz trvalého správania (aspoň šesť mesiacov). Poruchy správania môžu byť príznačné aj pre iné psychické choroby. V takých prípadoch treba uprednostniť základnú diagnózu. Príklady správania, ktoré je podkladom pre diagnózu, zahŕňajú nadmerné bitkárstvo a terorizovanie, krutosť voči iným ľuďom a zvieratám, ťažké poškodzovanie majetku, podpaľačstvo, krádeže, opakované luhanie, záškoláctvo a utekanie z domu, nezvyčajne časté a veľké výbuchy zlosti a neposlušnosť. Spomínané správanie, ak je dostatočne výrazné, postačuje na diagnózu, ale jednotlivé asociálne činy nestačia.

Najčastejšou poruchou správania, s ktorou sa stretávame u detí predškolského veku, je porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou (ADHD) alebo bez prejavov hyperaktivity (ADD).

Jadrom problému ADHD je pravdepodobne neovládnutie reakcie na impulz, či už ide o reakciu vhodnú alebo nevhodnú. Jedinci trpiacich ADHD nevedia ovládať svoje reakcie na signály, podnety alebo udalosti, ktoré nesúvisia s činnosťou, ktorú práve vykonávajú. Ide o jednanie bez premyslenia, pri ktorom sa zvyšuje riziko úrazov. Počas činností v spoločnosti iných vystupujú ako rušiaci, často skáčuci do reči.

 

Prejavy impulzivity sú charakterizované:

  • neschopnosťou ovládať a prispôsobovať sa konkrétnej situácií,
  • konaním bez premyslenia následkov,
  • okamžitým reagovaním (verbálnym aj neverbálnym) na všetky podnety z okolia,
  • nedokončovaním začatých činností.

Prejavy nepozornosti sú charakterizované:

  • neschopnosťou skoncentrovania pozornosti na aktuálnu činnosť,
  • časovo nedostatočnou schopnosťou zotrvať v koncentrácií pri činnosti,
  • rozsahovo nedostatočnou koncentráciou na požiadavky alebo činnosti, akoby nedokázali postrehnúť komlexnosť požiadaviek,
  • neschopnosťou sústrediť sa na podrobnosti, zvýšenou chybovosťou,
  • neschopnosťou postrehnúť všetky požiadavky, akoby nepočúvali,
  • rýchlou unaviteľnosťou,
  • ľahkou vyrušiteľnosťou vonkajšími podnetmi,
  • neschopnosťou sa rýchlo prispôsobiť inej činnosti,
  • neschopnosťou pracovať systematicky podľa pokynov,
  • neschopnosťou organizácie,
  • častou dezorientáciou vo svojich veciach,

Porucha pozornosti bez hyperaktivity – ADD, môže ostať nepovšimnutá, pretože tieto deti neupútavajú pozornosť, tak ako deti s ADHD. Predpokladá sa, že v tejto skupine figurujú predovšetkým dievčatá. Kľúčovým symptómom ADD je porucha pozornosti ako v prípade poruchy ADHD avšak bez hyperaktivity a impulzivity.

        Vedľajšie symptómy súvisiace a ADHD/ADD

V oblasti vývinu reči sa objavuje:

  • oneskorený vývin,
  • poruchy a chyby výslovnosti,
  • artikulačná neobratnosť.

V oblasti motoriky sa objavuje:

  • pohybová neobratnosť,
  • nedostatky v hrubej a jemnej motorike,
  • slabá koordinácia pohybov.

V oblasti vnímania sa objavuje:

  • funkčná porucha, pri ktorej jedinec pôsobí akoby zle počul a videl,
  • porucha priestorovej a časovej orientácie,
  • porucha pravo-ľavej orientácie,
  • porucha vizuálnomotorickej koordinácie.

Vzhľadom na svoj nepokoj  sú hyperaktívne deti veľmi často  rodičmi a učiteľmi trestané. Sú ťažšie  výchovne zvládnuteľné, a vzbudzujú hlavne u rodičov pocity rodičovskej neúspešnosti a narušenie rodičovskej autority. Ak vo výchove potom  prevládnu zákazy, bitky a okrikovanie, ich malý efekt navodzuje situáciu, v ktorej rodič aj učiteľ ako fyzicky a psychicky silnejší,  siaha niekedy až k extrémnym trestom. Pohybový nepokoj, nepozornosť a impulzivita sa však nestratí . Naopak, dieťa sa vo zvýšenej miere zaoberá  trestami a hladina jeho  vzrušenia stúpa. Nedokáže  viazať energiu do potrebných činností, pretože ohrozujúce psychické a fyzické  útoky pôsobia na neho traumaticky a ochromujú jeho duševné procesy. V priebehu  útokov prežívajú deti stavy bezmocnosti, poníženia , strachu a úzkosti . Často preto deti na násilie reagujú agresívne taktiež násilím, ako nutnou obranou pred pocitom bezmocnosti a úzkosti. Dospelí v dieťati hľadajú ideál, ktorý  nemožno pestovať pomocou trestov, ale pozitívnym milujúcim  vzťahom k dieťaťu. To vyžaduje, aby  dospelí vedeli prijímať u detí ich individuálne prejavy a správne na ne reagovať. Oceňujúci a milujúci vzťah dospelého  k dieťaťu , posilňuje u neho pocit bezpečia, nezávislosti a vnútornej rovnováhy. Len tie deti, ktoré pociťujú lásku rodičov, učiteľov, ich prijatie porozumenie, môžu rozvíjať svoju osobnosť. Pozitívna výchova problémového dieťaťa sa zakladá na pochopení jeho nedostatkov  a na pochvalách a odmenách aj za malé úspechy a snahu. Nestačí, že máme pocit, že dieťa máme radi. Tento pocit sa musí nevyhnutne prejavovať v činoch. Spolupráca rodičov  a učiteľov v tomto úsilí je nevyhnutná.  Ďalšou neľahkou úlohou   u hyperaktívnych detí je zľaviť z nárokov na výkony  a správanie v materskej škole a aj v rodine. Chápať to však v zmysle, že sa týmto deťom má vyhovieť vo všetkom je nesprávne. Hyperaktívne deti, tak ako všetky ostatné deti sa majú viesť k zodpovednosti za svoje správanie. Môžeme však od nich očakávať len to,  čo je v rámci ich možností a schopností to znamená, že od hyperaktívneho dieťaťa nemôžeme vyžadovať napríklad , aby za trest sedelo  pokojne na stoličke, pretože toho nie je schopné. Tresty u tejto skupiny detí zvyčajne nie sú účinné. Tu musíme rozhodnúť o jednotlivých výchovných opatreniach podľa individuálnej potreby každého dieťaťa.