Agresívne správanie dieťaťa v predškolskom veku

 Agresia

Akonáhle sa dieťa začne pohybovať, rozširuje svoj okruh skúmania a začne samo prestupovať zákazy dospelých, ktorí mu stále častejšie bránia tým, že obmedzujú jeho aktívny priestor. Predškolské dieťa sa dokáže premiestňovať, uchopovať veci a tiež porušovať dané pravidlá. Chce sa presadzovať, identifikovať, začína s dospelými bojovať a dospelí sú stále viac zmätení jeho agresivitou. Dôležité je, ako sa dospelí k násilníckemu správaniu dieťaťa  postavia.

Príčiny nezvládnutého hnevu:

• násilie v rodinách
• nevhodná výchova –– keď rodičia nechajú robiť dieťa čo chce - a keď dieťa robí niečo zlé, tak si ho buď nevšímajú alebo sa na tom čo robí zlé sami bavia - výsledkom takejto výchovy je, že dieťa odmieta akúkoľvek autoritu
• nedostatok pozornosti zo strany rodičov – jediný spôsob ako dieťa na seba upúta pozornosť je urobiť niečo zlé
• stret hodnôt – niekedy je rebríček hodnôt rodičov a školy rozdielny a dieťa sa tak dostáva do konfliktnej situácie. Napríklad ak rodičia učia dieťa odplácať ranu ranou a učiteľ sa snaží riešiť všetko po dobrom
• televízia, PC – plné násilia(návody ako riešiť konflikty, hnev násilím)
• šport spojený s násilím (hnev z prehry sa rieši násilím)
• hnev vo vzťahu rodič dieťa, vzniká hlavne zo stretu vôle dieťaťa a vôle dospelého – rodiča – vôľu treba formovať od batoľaťa

Pri formovaní vôle a zvládaní hnevu u detí je dôležité zo strany dospelých:

• búchanie do niečoho, rozbitie nejakého predmetu na odreagovanie hnevu nie je vhodné – keď nebude mať nič poruke môže sa to prejaviť násilím na nejakej blízkej osobe. Môže tak vzniknúť automatický zvyk - keď som nahnevaný vždy si do niečoho udriem alebo niečo rozbijem a budem spokojný.

• dôležité je naučiť dieťa sa upokojiť(upriamiť jeho pozornosť na iné aktivity, z ktorých má radosť) a porozprávať sa s ním o jeho hneve, čo ho rozčúlilo (deti, ktoré sa so svojimi rodičmi dokážu dobre porozprávať, sa v budúcnosti zveria im ako priateľom). Deti, ktoré nevedia ovládať svoj hnev, majú väčšiu náklonnosť k bitkám. Treba dieťaťu povoliť ventilovať negatívne pocity, bez podpory násilného, neúctivého a manipulujúceho správania. Keď treba, dospelý by sa mal vedieť ospravedlniť dieťaťu.
• dôležité je učiť dieťa, aby poznalo svoje hranice a hranice druhého človeka tým, že sa mu neustúpi, keď mu bol raz daný rozumný zákaz, aby vedelo naraziť na neústupnú vôľu druhého človeka(dôležité je rázne opakovať nie).

• šport je vhodný na vybitie energie (napr. hnevu).

• ako problematické obdobie sa u detí označuje obdobie vzdoru alebo obdobie negativizmu, ktoré začína okolo 3. roku života dieťaťa. V tomto období je typická odpoveď nie a všetko. Vzdorovitosť dieťaťa nie je závislá na len nesprávnej výchove a nie je ani patologická. Patrí zákonite k vývinu dieťaťa, ktoré usiluje o svoju autonómiu ale naráža na prekážky dané jeho nevyspelosťou a hranicami, ktoré mu musia dávať ostatní ľudia. Ide vlastne o protiklad vôle dieťaťa a vôle ostatných ľudí. Dôležitý je pokojný, chápavý a tolerantný, ale dôsledný výchovný prístup. Ukázať svoje hranice – rozumný zákaz – rázne opakovanie nie. Pretože rozumové dôvody sú pre malé dieťa ešte nepochopiteľné a pretože príliš časté disciplinárne konflikty narúšajú vzťah dieťaťa k dospelým, je lepšie siahnuť i iným výchovným praktikám – napr. odviesť pozornosť dieťaťa inam, zaujať ho niečím zaujímavým, vyžiadať si jeho pomoc pri niečom, zdôrazniť jeho dobré vlastnosti. V tomto veku – ešte viac ako inokedy ne dôležité aby výchovné pôsobenie zúčastnených osôb bolo jednotné. Aby sme dieťa nezmiatli.

• presne určiť hranice skôr ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie – dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Včasným vymedzením podmienok predídeme u dieťaťa pocitu nespravodlivosti, ktorý má, keď je potrestané. Pokiaľ ste tieto vymedzenia nedefinovali – nemôžete ich vynucovať. Treba teda vytýčiť, čo je dovolené a čo zakázané.

• ak dieťa neposlúchne príkaz a začne viesť s dospelým boj, je potrebné, aby dospelý rozhodne a bezpodmienečne zvíťazil. Nič nie je pre rodičovskú autoritu ničivejšie, ako keď sa dospelý behom konfliktu s dieťaťom rozčúli do nepríčetnosti. Pokiaľ to dospelý vzdá alebo začne kričať či inak prejavovať svoje rozčúlenie, dieťa na neho začne pozerať inými očami. Už preňho prestáva byť takýto dospelý bezpečným a dôveryhodným vodcom, ku ktorému by malo cítiť rešpekt.

• dôležité je rozlišovať úmyselnú neposlušnosť(zámerný čin neposlušnosti, keď dieťa vie, že robí zle) a detskú nezodpovednosť. Dieťa by nemalo dostávať trest za správanie, ktoré nie je úmyselne neposlušné. Napr. ak niečo zabudne urobiť, urobí chybu – to je pre deti typické. Tu treba dieťaťu vysvetliť ako sa má správne zachovať. Ak nebude kladne reagovať na naše trpezlivé vysvetľované príkazy, potom je treba dať jasné opatrenia. V každom prípade sa detská nezodpovednosť líši od úmyselnej neposlušnosti a je potrebné na ňu reagovať s oveľa väčšou trpezlivosťou. Dieťa môžeme potrestať, keď sme si istí, že o svojej neposlušnosti vie.

• po konfrontácii dieťa uistite o svojej láske a vysvetlite mu svoj postoj – po ukončení konfliktu, pri ktorom dospelí demonštrujú svoje právo na vedenie dieťaťa túži dieťa po láske a upokojení. Povedzte mu, že ho máte radi a znovu mu vysvetlite, prečo ste ho potrestali a ako sa má nabudúce týmto problémom vyhnúť. Takéto konanie – teda vysvetľovanie buduje rodinnú súdržnosť, lásku a dôveru.

• nepožadujete od detí nemožné – je veľmi dôležité, aby sme si boli určite istí, že dieťa je schopné urobiť to, čo po ňom žiadame. Nehnevajte sa naňho, ak sa v prvom roku ešte nenaučilo chodiť na nočník alebo preto, že mu to ide v škole ťažko, pokiaľ nie je príliš nadané. Nerozumné požiadavky stavajú dieťa pred neriešiteľný problém: nevie ako sa z toho dostať. Takéto požiadavky spôsobujú nenapraviteľné škody v citovom živote dieťaťa.

• biť či nebiť dieťa – rôzne názory – vhodný telesný trest vo vhodnom čase v rukách milujúcich rodičov v určitom veku dieťaťa môže byť účinným výchovným nástrojom (správny výprask je výrazom lásky, zatiaľ čo týranie je výrazom nepriateľstva); výprask by sa mal použiť ako reakcia na úmyselnú neposlušnosť – oveľa účinnejšie je realizovať ho hneď na začiatku konfliktu, pokiaľ sa ešte dospelý ovláda, než po pol hodine rozčuľovania a dohadovania. POZOR – telesný trest nie je jediným nástrojom pri formovaní vôle dieťaťa a nie je správny v každom veku a za všetkých okolností.

• zvládať hnev dieťaťa a tvarovať jeho vôľu je dôležité od raného detstva – pretože aj keď je to ťažké dokázať je veľmi pravdepodobné, že vzdorovité dieťa sa nachádza vo vysoko rizikovej kategórii pre neskoršie asociálne správanie – toto sa nemusí stať, pretože zložitosť ľudskej osobnosti znemožňuje predpovedať jej vývin presne. Na druhej strane dieťa so silnou vôľou môže byť charakternejšie a môže mať viac energie viesť produktívny život ako dieťa poddajné - treba dieťa viesť k tomu, aby túto energiu využilo správnym smerom.

• dôležité je vytvoriť doma vyvážené prostredie – kde je na jednej strane treba v prípade nutnosti potrestať neposlušnosť dieťaťa, ale, ktoré je tiež na druhej strane vyvážené trpezlivosťou, úctou a láskou.

• pri výchove detí je dôležité je mať na pamäti – že naším cieľom je formovať detskú vôľu, ale nezlomiť pri tom detskú dušu. Detská vôľa je veľmi silná – má železnú vôľu. Je jednou z mála zložiek intelektu, ktorá sa plnou silou prejaví hneď po narodení. Na druhej strane detská psychika je veľmi zraniteľná. Je to jemná kvetinka, ktorú môžeme ľahko zlomiť. Ide o sebaúctu a vedomie vlastnej hodnoty, ktorú dieťa má. Je to veľmi citlivá vlastnosť ľudskej povahy a je zraniteľná – výsmechom, neúspechom a odmietnutím. Ako teda formovať vôľu dieťaťa – určíme rozumné hranice, s láskou vymáhame ich dodržiavanie, pričom sa vyhýbame všetkému čo by mohlo dieťaťu naznačovať, že je nechcené, zbytočné, hlúpe... Pre rozvoj duševného zdravia dieťaťa sú najkritickejšie roky na začiatku puberty(11. a 12. rok) Je to obdobie pochýb o sebe, ak je osobnosť dieťaťa napádaná a ničená, tak sa to už neskôr nedá napraviť.

• aby sme dieťa priviedli k tomu, čo má urobiť alebo mu naopak zabránili, čo by urobiť nemalo, musíme sa vždy vyjadrovať jasne a nedohadovať sa s dieťaťom. Mali by sme sa chovať priateľsky – reagovať pevne a pokojne a podriadiť dieťa našej autorite.
• najbežnejšou chybou pri výchove detí je, ak sa pri zvládnutí detí rozhneváme a rozkričíme – teda ak sa ako dospelí spoliehame na to, že si spoluprácu detí zabezpečíme emocionálnou reakciou; disciplinárny prostriedok (objektívny a rozumný) má vplyv na správanie, hnev vôbec. Samozrejme pri určitých príležitostiach, kedy deti začnú dospelých urážať, je rozhorčenie, teda jeho prejavenie v poriadku, pretože ináč by ich správanie vyznelo falošne. Tu ide len o to, aby sa hnev nestal nástrojom, ktorý vedome využívame, aby sme ním ovplyvnili správanie detí.

• je dôležité si uvedomiť, že nepotrebujete sa rozčuľovať, aby ste zvládli dieťa, ale potrebujete z času na čas konať. Platí, že čím skôr začnete konať a svoju neposlušnú ratolesť potrestáte, tým menší trest môžete použiť. Teda dôležité je zakročiť včas.

• problémové situácie je dobré riešiť rozhovorom – cieľom je dôjsť k riešeniu kde nikto nevyhrá a nikto neprehrá.

• tým, že sa dieťa učí podriaďovať milujúcej autorite svojich rodičov sa zároveň učí aj podriadenosti iným formám autority, s ktorými sa stretne v neskoršom živote (k rozvoju zdravých ľudských vzťahov je dôležitý rešpekt k autoritám).

• deti inklinujú k skúšaniu autority, k preverovaniu, či dospelí sú hodnými ich dôvery, preto občas neposlúchnu, aby si vyskúšali rozhodnosť autorít – ide o hru „vyprovokovanie vodcu “dôležité je aby sme na túto neposlušnosť adekvátne reagovali.

• výchovný princíp v skratke: spojenie pevnej výchovy s láskou, rozumné vedenie k zodpovednosti a sebaovládaniu, autoritatívne postavenie dospelých s minimálnym rozčuľovaním spojené so sebaistou pevnosťou, rešpektovaním dôstojnosti dieťaťa a uvážlivým využívaním odmien a trestov.